SVEDECTO: úzkostná depresia a uzdravenie vďaka Pompejskej novéne

Drahí priatelia !

Pred troma rokmi by som nepovedala, že Vám raz budem písať o svojich ťažších chvíľach, ktoré som práve prežívala. A už vôbec nie, že o nich budem písať s takou vďačnosťou a radosťou, ktorú teraz v srdci mám. Dnes ďakujem Bohu, že si do ťažkého duchovného boja povolal práve mňa. Chcem sa s Vami podeliť o toto krásne svedectvo, pretože dnes, po tom všetkom už viem, že :

,,Zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia.“ (Sirachovcova 2:5)

Rozhodla som sa napísať Vám svoj vlastný príbeh a popísať svoje osobné stretnutie s Bohom. S Bohom takým, akého som dovtedy nepoznala. Lebo dnes viem, že som Jeho Kráľovská dcéra tak isto, ako si ňou aj ty.

,,Si moja dcéra, ktorej chcem dať len to najlepšie, a preto tie ťažké cesty, ktorými ťa vediem, sú v skutočnosti cesty smerujúce k obrovskej radosti.“

Kríž je znakom spásy, kríž ten drevený...

Práve v tejto ťažkej dobe, keď je svet plný zla, chorôb, vojen a klamstva, vo svojom srdci pociťujem obrovskú túžbu zdieľať toto veľké tajomstvo Božej milosti. Priala by som si, aby každý mohol spoznať Boha spôsobom, akým sa dal poznať mne. Predtým, než som sa obrátila k Bohu, patrila som medzi mnoho tých “kresťanov“, ktorí pod symbolom kríža nevidia jeho hlbší význam. Ani ja som ho nevidela a bola som presvedčená, že Boh navštevuje krížom len tých, ktorí nežijú správne, podľa Jeho vôle. Pán mi však ukázal, že kríž je znakom spásy a jedine tým, že zažijeme naozajstnú ťarchu kríža, dokážeme chápať zmysel nášho života tu na zemi, a tak sa najlepšie pripraviť na život v Nebeskom Kráľovstve. Ukázal mi, že krížom navštevuje všetkých ľudí bez rozdielu, no nie preto, aby ich zničil, ale preto, aby ich zachránil a priviedol k Sebe. A preto, ako píše páter Elias Vella v jednej zo svojich kníh : ,, a tak sa nehnevajte na svoj kríž, ale ho prijmite“, Vám hneď na začiatku chcem povedať, že čímkoľvek práve prechádzate, akokoľvek ťažké to v živote máte, nevzdávajte to! Pán Boh nás nikdy neskúša nad naše sily a čo je najdôležitejšie, vždy je pripravený nám pomôcť. Začnite teda možno ďakovaním za dnešný deň, za to, že ste sa mohli zobudiť a za to, že ste. Takýmito malými krokmi je totiž raz možné dosiahnuť výšiny, v ktorých Vaše ústa a Vaša duša budú schopné ďakovať za všetko, a to aj za svoju vlastnú nedokonalosť a ohraničenosť. Lebo v našej slabosti sa naplno vie prejaviť ON a Jeho sila 😊.

,,Keď ťa tvoj otec napráva, je to pre tvoje dobro, aby si bola šťastná. Učí ťa dôverovať mu vo všetkých chvíľach, kedy niet žiadnej nádeje. Ako inak ti má zjaviť, aký dobrý otec je, ak nie vo chvíľach utrpenia a beznádeje? A nakoniec tvoja viera bude posilnená, ty budeš vyformovaná do múdrosti a nakoniec pochopíš, že všetko to zlé, čo Otec dopustí je v skutočnosti pre tvoje dobro, pre tvoj rast. Čím extrémnejšie sú vecí, tým väčšia Božia sláva. Amen!“

Poďme teda pekne od začiatku. Vyrastala som v malej dedinke na východnom Slovensku a odmalička som bola vedená k viere. Chodievali sme pravidelne do kostola, spolu so sestrami sme prijali sviatosť krstu, sviatosť prvého svätého prijímania a neskôr sviatosť birmovania. Aj napriek tomu, že si moja rodina častokrát prechádzala ťažkými skúškami, mala som šťastné detstvo. Boli sme bežnou kresťanskou rodinou, ničím sme nevynikali. Z obdobia môjho raného detstva, si pamätám jeden úryvok, ktorý som si prečítala na nástenke u nás v kostole, zo zjavenia Panny Márie v Medžugorí :

,,Keby ste vedeli, ako veľmi Vás milujem, plakali by ste od radosti“

– tieto slová mi utkveli v pamäti dodnes. Pamätám si tiež, čo som si po prečítaní tejto vety pomyslela: ,,Chcela by som raz pocítiť tú lásku, ktorou nás Panna Mária miluje, chcela by som raz plakať od radosti, kvôli tomu, ako nás dokáže milovať.“

Vtedy som ešte netušila, že moje prianie sa raz naplní ...

Už ako malá som verila, že Boh existuje - cítila som jeho prítomnosť v mojom živote a brala som ho ako najlepšieho kamaráta. S Bohom som sa často rozprávala a dokonca som mu venovala listy vo svojich tajných denníčkoch. Môj vzťah s Bohom sa začal postupne meniť počas strednej školy, keď sme začali chodievať na rôzne párty, diskotéky, večierky a keď som si našla priateľa. Po strednej škole som odišla študovať ďaleko do hlavného mesta a myslím, že tam som už úplne zavrela Boha len za dvere kostola. Náš vzťah sa nerozvíjal a podobne ani vzťah s mojím priateľom. Po šiestich rokoch som sa s ním rozišla a začala si život “užívať“. Život v hlavnom meste bol plný zábavy, smiechu, párty a alkoholu. Pilo sa veľa a stále. Život na internáte naučí človeka nielen variť, prať, upratovať a vyžiť z pár eur, ale prevedie človeka aj krajinou, v ktorej sa veľa zažíva a málo pamätá... Aspoň tak to bolo v mojom prípade. Myslela som si, že tento párty život je ten najúžasnejší a najdokonalejší. Kdesi v hĺbke srdca ma však ani život zadanej stredoškoláčky a neskôr ani bláznivej vysokoškoláčky nenapĺňal a nerobil úprimne a úplne šťastnou. Po skončení vysokej školy som sa rozhodla odcestovať do zahraničia. Pracovala som v hoteli ako čašníčka. Na začiatku bolo dôležité vybaviť si všetky papiere, zmluvy, potvrdenia. Medzi nimi bolo aj jedno, ktoré sa týkalo mojej viery. Každá krajina v tom má zrejme iný systém a tam, kde som pracovala ja, bolo potrebné podpísať či mám vierovyznanie a ak áno, tak aké. Kebyže priznám svoju katolícku vieru, z platu by mi sťahovali nejaký poplatok, a tak som dala na radu Slovákov, ktorí tam žili a pracovali už dlhšie, a Boha som sa na papieri vzdala úplne. Podpísala som, že nemám žiadne vierovyznanie. Ako čašníčka som pracovala najmä cez víkendy a len raz v mesiaci sme mali nedeľu voľnú. Ani vtedy som však do kostola nešla. Za celé moje, skoro dvojročné, pôsobenie v zahraničí, som kostol navštívila asi dvakrát.

Moja krížová cesta

Po roku v januári, som začala pociťovať samotu. Pripisovala som to však aj vianočným sviatkom, ktoré som prvýkrát strávila mimo domu. O dva mesiace neskôr nám, kvôli novému vírusu, hotel zatvorili. A keďže nikto nevedel, čo tento nový vírus prinesie, ľudia okolo začali prepadať strachu a neistote. Moje pocity sa len zhoršovali. Na hoteli v Alpách zostalo len pár zahraničných ľudí z personálu, ktorí ani nevedeli, či môžu ísť domov, či radšej nie. A tak sme tam viacerí zostali. Vo mne sa však okrem pocitu samoty začal ozývať veľmi čudný vnútorný nepokoj – pocit, ktorý som prvýkrát pomenovala “depka“. Neskôr na jar, v jeden májový večer, sa to celé zhoršilo a už sa to nedalo ignorovať. Tento večer bol začiatkom mojej krížovej cesty.

Spomínam, akoby to bolo dnes, keď mi vtedy zazvonil telefón a ozval sa mi bývalý priateľ, s ktorým som toho v minulosti veľa prežila. Nechápala som, prečo mi volá, ale bola som rada, že ho po dlhej dobe počujem. Aj napriek rozchodu, sme mali medzi sebou vždy dobrý vzťah. Tento telefonát mi pripomenul naozaj veľa spoločných zážitkov, veľa vecí, na ktoré som už roky nespomínala. Sedela som na posteli a prichytila sa pri tom, ako len tak mĺkvo rozmýšľam o všetkom, čo kedysi bolo – no tiež aj ako som mu rozchodom ublížila, ako som sa nikdy za to poriadne neospravedlnila a len tak som z jeho života, neskôr aj zo Slovenska, odišla. Vtedy mi preletela hlavou otázka: ,,Prečo som sa vlastne takto zachovala?“

A keďže som s ním bola vo vzťahu skoro 6 rokov, bolo s ním spojených aj veľa mojich ďalších životných udalostí a situácií, čo spôsobilo, že sa mi v mysli zrazu začali objavovať postupne všetky. V tú noc sa moje spomienky, minulé rozhodnutia a činy, stali také prítomné. Zaujímavé však bolo to, že nič pozitívne medzi nimi nebolo - vynárali sa mi len moje priestupky, pády, chyby, trapasy, krivdy, ...

Všetko sa v ten večer tak rýchlo zomlelo. Svoj život som mala pred očami ako nejaký skrátený zlý film. Vnímala som to celé z pohľadu ľudí, ktorým moje vtedajšie správanie ublížilo a nechápala som, ako som sa mohla takto kedysi zachovať a necítiť za to vinu. Za to moje zlé správanie počas predchádzajúcich rokov, ma v sekunde opantala hanba, smútok, úzkosť, hnev, zlosť a nenávisť voči samej sebe. Začala som si to vyčítať, všetko som ľutovala. V tú noc som nemohla ani zaspať. Dúfala som, že ráno bude lepšie. Ale nebolo. Ba dokonca, každým ďalším dňom sa tieto spomienky a myšlienky v mojej hlave len množili a množili. Môj život sa úplne zmenil.

Mojím každodenným zápasom sa stal boj s vlastnými myšlienkami. Bolo to naozaj veľmi vyčerpávajúce a dokonca až démonické. Nevedela som vôbec ovládať to, čo sa v mojej hlave dialo a nevedela som ovládať ani samú seba. To všetko sa v nesledujúcich mesiacoch odzrkadlilo na mojom zdraví– fyzicky aj psychicky som bola úplne na dne. Nemohla som spávať, mávala som hlasy a obrazy v hlave, ktoré mi hovorili, že som ľudí vo svojej rodine a vo svojom okolí veľmi sklamala a pokazila tak vzájomné vzťahy. Hanba, ktorá ma zachvátila spôsobila, že som si zrušila sociálne siete a prestala som komunikovať s kamarátmi, známymi a dokonca aj s vlastnou rodinou. Hoci som pracovala v zahraničí už vyše roka a bola som vzdialená tisícky kilometrov od domu, až teraz som začala pociťovať samotu. Neexitoval nikto, komu by som sa vedela zdôveriť, vyznať to, čo vo svojom vnútri pociťujem.

Vtedy som to ešte nevedela, no dnes už viem, že moja vtedajšia osamelosť padla úplne vhod Zlému, ktorý ma tak bolestne sužoval. Vnímal, že nie som schopná sama porozumieť, čo sa so mnou deje a že nemám nikoho, kto by ma vedel pochopiť. A tak mi začal do života posielať ľudí, ktorí sa tvárili, že mi chcú pomôcť. Postupne som sa im zdôverila a zblížila sa s nimi. Dostali sa mi do cesty ľudia, ktorí ma chápali, chceli byť pri mne, vyplniť moju samotu, vypočuť si ma a tráviť so mnou viac času, ako by bolo potrebné... Celý svoj život som sa podobným osobám vyhýbala, vedela som, že to čo robia a ako žijú, nie je správne. Vtedy mi to však bolo jedno – začala som sa s nimi stretávať, “ liečiť sa“ podľa ich rád a ďakovať im za to, že do môjho života prišli. Jedna pani mi chcela pomôcť vyliečiť dušu pomocou rôznych liečiteľov, kyvadielka, amuletov a podobných praktík. Z tohto obdobia si pamätám jedno také “liečenie“, po ktorom mi bolo zrazu naozaj dobre – všetky myšlienky, zlé pocity odišli a dokonca som sa mohla aj bez problémov najesť. Trvalo to však len dva dni a potom sa to vrátilo v oveľa väčšej sile. Ďalší známy mi chcel tiež pomôcť a ja som v ňom videla oporu. Nakoniec sme si však navzájom veľmi ublížili, čo môj stav ešte zhoršilo. Ja som už naozaj nevidela východisko.

Bol koniec augusta a začala som sa báť sama o seba. Schudla som tak veľa, že som padala z vlastných nôh, v práci som odpadávala. Chcela som jednoducho neexistovať. Chcela som, aby to prestalo, aby to odišlo, aby sa to skončilo... Tie dni a noci, počas ktorých akoby došlo k osvieteniu môjho svedomia a k ukázaniu mi, ako zle som žila, ma úplne ničili. Nič ma netešilo, nič a nikto mi nevedel pomôcť. Z ustavične usmiateho dievčaťa sa v priebehu niekoľkých mesiacov stala troska. Doslova.

Návrat domov

V septembri som sa teda rozhodla vrátiť na Slovensko. Verila som, že doma to bude lepšie a že tá bolesť odíde. Tu na Slovensku však začal ďalší boj – bola som nezamestnaná, zatvorená doma s rodičmi, ktorí sa kvôli vírusu báli niekam chodiť. Aj ja som začala pociťovať strach. Ten nadprirodzený strach prichádzal ráno a spolu s ním aj 140 úderov môjho srdca so slovami: ,,Dobré ráno, som opäť tu.“ Je ťažké to vysvetliť a ešte ťažšie to pochopiť, no v tie dni som pociťovala reálnu prítomnosť niečoho zlého pri mne, čo sa mi priháralo a zároveň sa vysmievalo, aká obyčajná troska sa zo mňa stala. To niečo ma chcelo úplne zničiť, utrápiť a kvôli tomu sa pre mňa každý deň stal rovnaký – ležala som v posteli, pozerala som do stropu a pred očami som nemala nič iné, len svoju minulosť a všetky svoje prešľapy v nej. Domov, ktorý bol vždy pre mňa miestom pokoja a oddychu, sa zrazu zmenil na miesto, kde som prežívala ešte väčšie muky ako v zahraničí. Izby v dome mi zrazu začali pripomínať minulosť a tak detailne, že sa to nedalo vydržať. Aj v dôsledku toho mi bolo bránené robiť to, čo som predtým bez problémov zvládala, nebola som schopná stretávať sa s ľuďmi, ktorých som mala rada, nemohla som hovoriť o tom, čo prežívam ... Každá jedna, aj tá najzákladnejšia činnosť v domácnosti bola pre mňa obrovskou ťarchou. Spomínam si, ako som raz chcela povysávať v obývačke, ale nešlo to. Úplne vyčerpaná som to musela v polovici izby vzdať a celá roztrasená som si musela ľahnúť. To sa opakovalo skoro pri každej aktivite. Všetko to, čo sa so mnou dialo, však videli aj moji rodičia, ktorí ma absolútne nespoznávali. Keďže videli, ako im doslova miznem pred očami, veľmi trpeli. Kvôli nim som sa chcela prekonať a začať riešiť svoj zdravotný stav. Začala som chodiť na rôzne vyšetrenia, no už len predstava, že ráno budem opäť bojovať so strachom, mi dávala zabrať. Cestou k lekárovi som musela mať v aute vrecúško, keďže mi vždy pred nemocnicou prišlo veľmi zle. Tento typ strachu som doteraz nepoznala, nebolo to pre mňa prirodzené. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som si dokázala vybaviť všetkých lekárov. Hoci som sa dlho bránila, navštívila som aj psychologičku v našom meste. Tá môj stav jasne pomenovala – úzkostná depresia. Neverila som, že mne, večne vysmiatej, dobre naladenej dievčine s obrovskou chuťou do života, sa stalo niečo také. Nevládala som žiť. Pri pohľade na krabičku antidepresív, ma naplnil ešte väčší smútok a bolesť. Vtedy som stála pred veľkým rozhodnutím – buď to začnem brať a možno sa toho už do konca života nezbavím, alebo to ešte skúsim inak. Spomenula som si totiž na Boha, ktorého volanie som kdesi v hĺbke duše stále cítila, len som ho akosi ignorovala. Skúsim to tentokrát s Bohom – s najväčším odborníkom, lekárom všetkých lekárov. Už som sa síce rozhodla, no nevedela som ako a kde začať. Mojou vtedajšou nevierou a neskúsenosťou, som sa, podobne ako v zahraničí, aj tu na Slovensku, dostala k ľuďom, ktorí sa síce tvárili, že veria v Boha, ale pomôcť mi chceli praktikami, ktoré hneď porušujú prvé Božie prikázanie : ,,Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov, ....“ Po návšteve jednej takejto pani, sa môj stav, samozrejme, veľmi zhoršil. Dialo sa mi veľa nadprirodzených a zlých vecí, ktoré ma veľmi sužovali a trýznili. Z dôvodu naozaj nepríjemných zážitkov a spomienok, toto obdobie nechcem konkretizovať. Aby som však bola dôsledná, musím spomenúť, že boli aj ľudia, ktorí mi v tomto období naozaj pomohli. Sám Pán Boh mi ich posielal, o tom dnes už nepochybujem. Raz som sa dostala k článku jedného dievčaťa, ktoré tiež popisovalo svoj boj s depresiou. Odvážila som sa a napísala som jej e-mail. Jej slová boli plné nádeje, lásky a viery a neraz som, kľačiac v slzách na zemi, dookola čítala jej správy. Boli také iné, naplnené Duchom Svätým. Raz mi dokonca poslala pesničku, ktorú som vtedy vôbec nepoznala. Jej názov bol Oslobodená. Púšťala som si tú pesničku dookola, no už som nemala ani síl dúfať, že Oslobodenou raz naozaj budem.

V jeden krásny slnečný deň som sedela na lavičke, vonku na dvore. Hrali sa pri mne sestrine deti. Za normálnych, bežných okolností by som sa tam šantila s nimi tiež. Tentokrát som však nevládala na deti ani len pozerať. Celá tá moja neschopnosť ma trápila, moja duša ronila obrie slzy. Nedokázala som si predstaviť, ako mám v budúcnosti takto “fungovať“. Preto som v tom okamihu začala prosiť Boha, aby ma už naozaj povolal k sebe, odmietala som takto ďalej žiť. Nevládala som, nechcela, nemohla som... V tej chvíli mi opäť zazvonil telefón. Volal mi spolužiak, s ktorým som už dlhšie obdobie nebola v kontakte. Mával totiž duchovné problémy, ktorým som ja sama kedysi odmietala veriť a nevedela som ho pochopiť. Zdvihla som mu a jeho prvé slová boli: ,,Prečo si sa mi neozvala? Viem, že nie si ok, snívalo sa mi s tebou!“

Rozplakala som sa. Tak veľmi som plakala a zároveň som cítila, že ak sa nestane zázrak hneď, tak už nikdy. Práve pri tomto telefonáte som prvýkrát zreteľne vnímala, že Boh za mňa naozaj bojuje. Hneď na druhý deň sme spolu išli k úžasnému kňazovi – bola som tam jeden celý deň. Povedala som mu svoj príbeh, vyspovedal ma od úplného počiatku môjho života a vtedy sa začal proces uzdravovania. Samozrejme, necítila som zmenu hneď, prišlo to postupne. Táto postupnosť však mala svoje čaro a bola v Božom pláne veľmi dôležitá. Boh ma totiž krok za krokom krásne viedol k môjmu úplnému uzdraveniu tak, aby som sama mala to chcenie lepšie chápať vlastným ťažkostiam, svojim hriechom a ich dôsledkom a tak lepšie pochopiť aj ťažkosti a trápenia iných a sveta. Na každú moju otázku mi postupne prichádzali odpovede, či už prostredníctvom ľudí, Biblie alebo rôznych veršov, piesní ... Bolo to pre mňa také silné, že som mnohokrát padala s plačom a chvením na zem, naplnená úžasom a údivom z Božieho konania v mojom živote.

Pompejská novéna

O pár dní neskôr po návšteve kňaza som si v poštovej schránke našla brožúrku s názvom Pompejská novéna. Naštudovala som si, ako sa to modlí a chcela som začať čím skôr. Sám kňaz mi hovoril o sile ruženca a o tom, aký je dôležitý v boji proti Zlu. Keď som bola ešte dieťa, dennodenne som videla, ako sa moja babka modlí sv. ruženec. Keďže ruženec nepatrí medzi najkratšie modlitby, myslela som si, že naň majú čas len starší ľudia, ľudia na dôchodku. Tuším len raz, už ako dospievajúce dievča, som započula, že ruženec má obrovskú moc. Aká potom môže byť moc Pompejskej novény, keď sa človek modlí nie 1, ale 3 až 4 ružence denne? Tiež ma zaujal aj počet dní, počas ktorých sa novéna má modliť. Zvyčajne sú totiž novény deväťdňové, ale táto mala trvať presne 54 dní. Tieto dni sú rozdelené na dve časti – a teda 27 dní trvá prosebná časť a 27 dní trvá ďakovná časť. Na tom by nebolo nič zvláštne, kebyže už od útleho detstva nepatrilo medzi moje obľúbené číslo 27 (keďže to je aj deň môjho narodenia). Tu by som chcela zdôrazniť, že nejde o žiadnu numerológiu, ani silu čísel ani nič podobné, ale o úplne jednoduchý a obyčajný fakt. Boh si vždy nájde cestu, ako človeka osloviť. Koniec koncov, On sám nám dal do srdca túžby, radosti a želania, na základe ktorých sa nám zároveň prihovára. V tom období, akoby sa roztrhol mech s číslom 27 – ŠPZ áut, bločky v obchodoch, čas na hodinách, v správach ... Začala som sa zamýšľať nad tým, či mi Pán Boh týmto chce niečo povedať. Jedna známa americká autorka, ktorá vyučuje Bibliu, vo svojej knihe píše: ,,Nie som prorok, ale rozlišovaním som sa naučila, že keď niečo počujem alebo vidím minimálne dvakrát, tak mi tým chce Boh niečo povedať.“ S. Corbitt

Na obrázku Panna Mária Pompejska

Rozlišovanie je v tomto kontexte veľmi dôležité slovo a veľkou pomocou pri správnom rozhodovaní je práve Duch Svätý, ktorého treba prosiť o pomoc. Dlho som sama nevedela, či je to naozaj hlas Boha, no podľa intenzity týchto opakujúcich sa javov, som zistila, že Boh sa mi nielenže takto snaží prihovoriť, ale On už kričí. Priam ma žiada, aby som zobrala do rúk ten ruženec a začala sa ho modliť. A tak som Ho poslúchla.

Prvýkrát to vôbec nešlo – pri modlitbe som zaspávala a svoju únavu som vôbec nevedela prekonať, čo bolo divné, keďže doteraz som mala úplne opačný problém. Skúsila som si teda nakúpiť knihy s náboženskou tematikou, ale ani tie som akosi nemohla začať čítať. Akoby mi niečo chcelo zabrániť dozvedieť sa viac o svojom stave, o tom, čo sa so mnou deje a v neposlednom rade som cítila, že mi niekto chce prekaziť celý môj proces uzdravovania. Kňaz ma v tom však neúnavne podporoval a stále mi hovoril o sile sv. ruženca. Povedal, že ak vydržím 54 dní v rozjímaní nad tajomstvami ružencov Pompejskej novény, dostanem sa do ,,víťazného konca“. Tieto slová ma veľmi motivovali a ja som sa pustila do boja. Do boja s ružencom!

Potom prišiel pokus číslo dva. Začala som sa modliť, aby som pochopila Božiu vôľu a zistila, čo pre mňa Boh chystá. Prosila som ho len o jedno, aby uzdravil moju dušu. Ani tentokrát to nešlo úplne bezproblémovo. Počas druhého týždňa modlitieb som začala pociťovať obrovské nevoľnosti a pri každom ďalšom ruženci som to mala ťažšie a ťažšie. A tak, zo zdravej rebélie, som pridala ešte aj štvrtý ruženec. Bol to naozaj veľký boj, no po pár dňoch prišla do môjho života veľká zmena. Ja som sa totiž zamilovala. Zamilovala tak, ako nikdy predtým. Modlitba sa pre mňa zrazu stala niečím neopísateľne krásnym a ja som nevedela prestať. Zrazu mojou jedinou túžbou bolo vziať si do ruky ruženec a tráviť čas osamote a v tichosti s Bohom. A čo viac sa začalo diať? Niečo, čomu ja hovorím zázrak. Po dlhých mesiacoch plných bolesti, trápenia, úzkostno-depresívnych stavov a obrovskej ťarche na duši, sa moje vnútro začala napĺňať pokojom. Tým svätým pokojom, o ktorom hovorí Ján v 14.-tej kapitole presne v 27.-mom verši.

,,Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje.“ Jn 14:27

Vtedy, keď som pocítila ten prenádherný Boží pokoj, ktorý svet človeku nevie dať, sa stalo niečo, čo možno prirovnať k uvoľneniu a pádu ťažkých reťazí, ktoré človeka dusia, či k nádychu potápajúceho sa človeka, ktorý pod vodou bez kyslíka hynie. Z mojich očí sa nekontrolovateľne začali liať slzy. Oceány sĺz. Cítila som odpustenie, pochopenie, zmilovanie, milosrdenstvo a lásku, ktorú Panna Mária spomínala v Medžugorí pri svojom zjavení. Lásku, ktorej som ja, ešte ako dieťa, tak veľmi chcela porozumieť:

,,Keby ste vedeli, ako veľmi Vás milujem, plakali by ste od radosti.“

Moje oči sa zrazu otvorili a videli tento svet tak, ako nikdy predtým. Začala som ďakovať Bohu nielen za to dobré, čo mi v živote dal, ale práve naopak. Do konca svojho života Mu budem najviac vďačná za moju Krížovú cestu, ktorou ma previedol, stál pri mne a neúnavne mi pomáhal niesť bremeno svojich vlastných hriechov. Len vďaka tomu som sa znovuzrodila a stala som sa novým človekom, ktorý úplne znenávidel hriech a začal nadovšetko milovať Boha. Moje srdce už netúži po ničom inom, len nasledovať Ježiša Krista a ohlasovať Jeho Kráľovstvo tu na zemi.

Na záver

V čase, keď mi bolo najhoršie, sľúbila som Bohu, že ak ma uzdraví, nenechám si toto Jeho dielo len pre seba. Boh ma neskôr aj dokonale uzdravil a ja som sa po približne 2 rokoch, bez akýchkoľvek antidepresív a psychiatrických liekov, stala novým, zdravým človekom. Moje svedectvo však ležalo nedopísané v šuplíku. Bolo to niečo podobné, ako so začiatočnou neschopnosťou čítať náboženské knihy a modliť sa modlitbu posvätného ruženca. Proste to nešlo. Až raz som sa vrátila domov z práce a zapla som si modlitbu Korunky Božieho Milosrdenstva a Krížovú cestu. Prvé slová, ktoré ma hneď oslovili boli : ,,Napíš to celému svetu! Rob čo je v Tvojich silách, neodkladaj to!“ Myslím, že viac konkrétny už Pán Boh byť nemohol. Rozhodla som sa dopísať toto svoje svedectvo a verím, že pomôže pri hľadaní pokoja tým, ktorí ho v tomto chaotickom svete nevedia nájsť.

Na záver už len chcem povedať, že môj život sa po tomto uzdravení nestal bezproblémovým, to určite nie. Rozdiel je však v tom, že teraz už viem, ako a s kým svoje problémy riešiť. Boh mi ukázal, že som sa v živote dopustila viacerých veľkých chýb, prešľapov a že práve moje hriechy a život bez Neho, ma priviedli k depresiám a úzkostiam, ktoré som prežívala. Ukázal mi, že keď som Mu ako dieťa písala svoje listy, On mi vždy krásne “odpovedal“, to len ja som ho nepočúvala. Dnes mu síce denníky nepíšem, ale naučila som sa v pravidelnej modlitbe načúvať, a tak poznať Jeho vôľu. Vždy, keď rozpoznám Jeho hlas, moje srdce zaplesá a ja plačem. Je to presne ten plač, ktorého každá jedna slza je znakom vďaky. Vďaky za to, že si ma vyvolil, že ma zavolal po mene a že mi dal tú možnosť podeliť sa o toto pravdivé svedectvo.

Zo srdca Vám prajem, aby ste aj vy raz plakali - plakali od radosti zo stretnutia s Ním ešte tu na zemi tak, ako to bolo dopriate mne.

Zamyslenie na záver

Predstavte si, čo by bolo, keby namiesto zbraní ľudia držali v ruke ružence. Ako by asi svet vyzeral? Ja som vďaka najsvätejšej Panne Márii pocítila Božiu lásku a začala znova žiť. Vďaka Panne Márii, ktorej sám Ježiš dal silu v boji proti Zlu. Vďaka tomu, že aj ja som mohla byť súčasťou takého boja, som tentokrát v úžasnej práci a stretávam sa s ľuďmi, v ktorých mi Boh ukazuje samého seba. Nekonečnú Božiu lásku vidím aj v tvári chlapca, ktorý bude o rok mojím manželom. Stretli sme sa v mojich dvadsiatich-siedmych rokoch. 😊

Vďaka Ti, Pane <3

E.